V 30. rokoch priniesli absolventi školy Vítězslava Nováka, najmä Alexander Moyzes, Eugen Suchoň a Ján Cikker kvalitatívne vyšší a detailnejší názor na ľudovú pieseň. Čiastočne v nadväznosti na tvorbu svojich predchodcov, ale v súlade s ďalším vývojom hudby a názorov na ňu pristupujú k výrazne náročnejším spracovaniam. „Ľudová pieseň je pre [túto generáciu] jedinečným artefaktom s osobitnou, neopakovateľnou atmosférou, ktorú treba zachovať a citlivo umocniť novými prostriedkami,“ - píše Ivan Hrušovský.
Nový prístup ako opozíciu voči konvenčným, prekonaným prístupom k úpravám obhajovali najmä Alexander Moyzes, Frico Kafenda a Eugen Suchoň.
V tomto období sa začala výraznejšie prejavovať aj funkcia rozhlasu ako hlavného objednávateľa úprav ľudových piesní s významným vplyvom na prístup skladateľov k ľudovej hudbe. Rozhlas začal na Slovensku vysielať v roku 1926 a ľudová pieseň bola súčasťou jeho programu od prvých dní. Veľkosť vysielacieho štúdia vtedy neumožňovala zaradiť do programu skupinu hudobníkov, teda ani menšiu ľudovú hudbu. Úpravy pre sólový spev a klavír od Viliama Figuša-Bystrého, Mikuláša Schneidera-Trnavského a Bohuslava Tvrdého interpretovali Janko Blaho, Elena Bartošová, Alojz Hruban, Roman Hübner a ďalší so sprievodom klaviristov Zdenka Hoblíka, Oskara Nedbala, Gusta Koričánskeho a Miloša Ruppeldta. Jedinou alternatívou k tejto podobe ľudovej hudby vo vysielaní, u poslucháčov i u interpretov veľmi obľúbenou, boli priame prenosy z bratislavských kaviarní. Hrali tu cigánske kapely Jožka Pihíka, Karola Móžiho, Ľudovíta Bittóa, Jula Illéša, v Košiciach to boli ľudové hudby Kolomana Olláha a Paliho Danyiho. K najobľúbenejším bratislavským spevákom patrili Janko Blaho a Arnold Flögl, v Košiciach bol azda najpopulárnejším interpretom Emil Rusko.
Situácia sa zmenila po roku 1929, keď rozhlas získal vlastnú budovu na Jakubovom námestí v Bratislave a v nasledujúcom roku ju upravil pre svoje potreby. Vysielalo sa stále naživo (do roku 1941 rozhlas nedisponoval nahrávacím zariadením) a aj naďalej ostali na programe aj ľudové piesne so sprievodom klavíra. Z iniciatívy zakladateľa hudobného odboru Miloša Ruppeldta k nim pribudli spevácke zbory (Zora, Akademické spevácke združenie, Spevácky zbor slovenských učiteľov, Tatran, Bradlan, Spevácky zbor Jána Levoslava Bellu a ďalšie). V ich repertoári boli aj ľudové piesne venčekárov a ďalších skladateľov (Blažej Bulla, Milan Lichard, Miloš Lihovecký, Dezider Lauko, Ján Levoslav Bella, Mikuláš Schneider-Trnavský, Ján Valašťan Dolinský, Miloš Ruppeldt). Cigánske kapely v tomto čase chodili hrávať už do vysielacieho štúdia a mnohí speváci s nimi spievali radšej ako s klavírom. Vďaka prenosom z rôznych miest Slovenska sa do vysielania dostal autentický folklór v podaní dedinských folklórnych skupín. Od tridsiatych rokov obohacovalo vysielanie aj využívanie komerčne dostupných gramofónových platní s ľudovou hudbou.
Rozhodujúci vplyv na vývoj spracovania hudobného folklóru má nástup už spomenutej skladateľskej generácie slovenskej hudobnej moderny. Z jej podnetu vznikol v rolu 1929 Bratislavský rozhlasový orchester, ktorý mal interpretovať okrem vážnej hudby aj iné žánre. Patril medzi ne nový spôsob kompozičného spracovania ľudových piesní pre potreby rozhlasového vysielania:
„Základným spôsobom spracovania ľudového hudobného materiálu u modernej generácie je tzv. montáž, t. j. rapsodický, uvoľnený sled ľudových piesní, umocňovaných vo vyspelej hudobnej forme a zvuku. Montáže, písané pravidelne pre sóla, zbor a orchester, boli a sú vysoko štylizovanou formou umocnenia; náročná umelecká štylizácia folklórnej predlohy je tu základným pretváracím prostriedkom. Všetky prvky modernej kompozičnej techniky využívajú tu detailne vlastnosti a kvality ľudovej predlohy: melodicko-rytmické formovanie, osobitosť harmónií, inštrumentačná farbitosť, polyfónia, spôsob obsadenia atď. Montážna technika i spôsob jej štylizácie pri samostatných úpravách ľudovej piesne sa rozvíjali v 30. až 50. rokoch paralelne s dosiahnutými vrcholmi slovenskej národnej realistickej hudobnej reči (s operami, symfonickou, komornou a piesňovou tvorbou): pomáhali ju utvárať a kodifikovať.“
Text: Marián Minárik