Keď sa v roku 1933 stal Alexander Moyzes vedúcim hudobného vysielania bratislavského rozhlasu, úpravami a montážami ľudových piesní sa usiloval potlačiť vplyv cigánskych kapiel na interpretáciu slovenského folklóru. Sám začal komponovať montáže slovenských ľudových piesní pre sóla, zbor a orchester (Na horách spievajú, 1933; Hore dedinou, 1937; Spievajú, hrajú, tancujú, 1938). V podobnom duchu komponoval aj Eugen Suchoň (Slovenské ľudové piesne, 1930; Piesne z hôr, 1938) a neskôr ďalší predstavitelia slovenskej hudobnej moderny (Ján Cikker, Michal Vilec, Jozef Kresánek).
Po druhej svetovej vojne vzrástli požiadavky na masovosť hudby, na jej zrozumiteľnosť, prístupnosť pre ľud. Tieto tendencie mali svoje prínosy i negatíva, ale z nášho hľadiska majú význam nároky na nový prístup k spracovaniu folklóru, na nové žánre.
„Ak v západoeurópskej situácii možno hovoriť o druhom znovuzrodení ľudovej piesne, tak v stredoeurópskych a východoeurópskych ľudových hudobných kultúrach možno hovoriť o novej vlne podpory ľudových hudobných žánrov, ktoré sa stali stredobodom umeleckokreatívneho procesu v celej oblasti hudobného umenia a viedli predovšetkým k esteticko-etickému zhodnoteniu ľudovej hudobnej tradície, ktorá bola videná v úzkom spojení s umelou nanovo sa formujúcou hudobnou kultúrou. I keď neraz bola takáto generálna tendencia v súvislosti s vývojom umenia vo všeobecnosti statizujúcim, kanonizujúcim elementom, zohrala v oblasti vlastnej ľudovej hudobnej tradície pozitívnu úlohu.“
V tomto čase vzniklo množstvo amatérskych folklórnych súborov i profesionálne telesá, ako Súbor ľudovej umeleckej tvorivosti (ĽUT) v bratislavskom rozhlase, Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK), Vojenský umelecký súbor (VUS). V SĽUK-u a neskôr aj v Lúčnici sa presadzovali väčšie symfonicko-vokálne kompozície a choreografické pásma, tieto tendencie bývali v periódach vystriedané tzv. puristickými koncepciami spracovania:
Aj tu sa štylizovalo, ale takým spôsobom, aby inštrumentálna hra na súčasných nástrojoch, spôsob vokálneho prednesu, rytmická pulzácia atď., sa čo najviac približovali folklórnemu originálu. Ideálom tu bolo (a aj je) maximálne umocniť folklórnu predlohu jedine prostriedkami jej vlastnými, autochtónnymi, pričom sa originálna forma predlohy štylizačne, interpretačne takmer atomizovala. Ide tu o istý rekurz k prvotným formáciám folklórnej hudby, pričom výsadnou oblasťou záujmu je tu miestny, regionálny folklór s jeho špecifickými prostriedkami, vlastnými len tomuto a nie inému typu.
Text: Marián Minárik