Na charakter pôvodnej slovenskej piesňovej tvorby v prvých rokoch po oslobodení vplývalo viacero spoločensko-historických faktorov. Predovšetkým všeobecné uvoľnenie v dôsledku konca druhej svetovej vojny prinieslo aj prirodzené očakávania lepších čias, čo sa prejavilo v nových aktivitách zakladateľskej generácie slovenskej populárnej hudby, ku ktorej sa postupne pridávali mladší skladatelia a textári, ale aj vo väčšej otvorenosti zahraničným vplyvom. Obnovenie Československej republiky logicky znamenalo aj väčší vplyv českej pôvodnej tvorby, zvlášť z oblasti tzv. „lidovky“, ako uvádzajú Pavol Zelenay a Ladislav Šoltýs v spoločnej publikácii Hudba, tanec, pieseň, zameranej na dejiny slovenskej populárnej hudby. Piesne Karla Vacka, Jiřího Vejvodu či Karla Valdaufa si spontánne získali popularitu aj za rieku Moravou. Z hľadiska zahraničných vplyvov na domácu tvorbu nemožno nespomenúť žáner swingu, ktorý už pred druhou svetovou vojnou viedol k vzniku hudobných telies bingbandového charakteru a od 2. polovice 40. rokov bol jeho najznámejším predstaviteľom Orchester Gustava Broma. Swingová éra sa však neprejavila vo výraznejšom kvalitatívnom raste piesňových textov, azda aj preto, lebo text stál dlho skôr v úzadí a nechápal sa ako rovnocenný hudobnej a inštrumentálnej zložke piesne.
Ak možno v súvislosti s prvým desaťročím po skončení vojny hovoriť o istej obmedzenej kontinuite autorskej piesne s predošlým obdobím, predstavuje ju najmä populárny žáner tanga v tvorbe autorov zakladateľskej generácie (Gejza Dusík, Dušan Pálka, Pavol Braxatoris, Otto Kaušitz), ku ktorým sa neskôr svojimi obľúbenými tangami autorsky pridali Jozef Frank Zemplínsky, Boris Boča, Zdeněk Cón a ďalší. Z tohto obdobia stoja za zmienku také evergreeny ako Dve oči neverné (Gejza Dusík – Pavol Braxatoris), Skôr než odídeš (Jozef Frank Zemplínsky – Boris Boča), Nečakaj ma už nikdy (Zdeněk Cón – Otto Kaušitz) či Biele margaréty (Pavol Čády). Samostatnú kapitolu tvorí žáner operety, ktorému sa aj napriek neskorším ideologickým tlakom podarilo nadviazať na medzivojnovú tradíciu a udržať sa v poslucháčskom povedomí. Súčasťou Dusíkových a Braxatorisových operiet pritom boli také známe tangá ako Rodný môj kraj či Tak nekonečne krásna.
Prirodzený vývin pôvodnej slovenskej piesňovej tvorby značne ovplyvnila – hoci nezastavila – zmena spoločenských pomerov po r. 1948 a s ňou spojený nástup komunistickej ideológie, ktorá odsudzovala „pôžitkársku“ a „úpadkovú“ kultúru kapitalistického západu a namiesto nej presadzovala umenie orientované na široké masy, tvorené v duchu tzv. socialistického realizmu. Éra stalinizmu, ktorá priniesla žáner tzv. budovateľskej piesne, neobišla u nás začiatkom 50. rokov 20. storočia ani niektorých známych textárov, o čo svedčia také skladby ako Ja som Katka traktoristka (Ctibor Lenský – Otto Kaušitz) alebo Ej, chlapci premilí (Teodor Šebo-Martinský – Štefan Suchovský), ktorej časť – pravda, už inom, ironickom mode – neskôr využil Milan Lasica v texte skladby Jaroslava Filipa Turci idúúú: „Ej chlapci premilí, my by sme vás ľúbili, / keby ste nám traktorom rozorali lány. / Ej chlapci, po starom nepôjde to s dievčaťom, / kto chce naše srdcia mať, musí plniť plány.“
Aj napriek týmto deformáciám sa väčšina poslucháčsky úspešnej tvorby tých čias niesla v duchu stále živej tradície tanga, polky či foxtrotu s jednoduchými textami s prevažne ľúbostnou tematikou. Malý tematický rozptyl či nízka miera originality v používaných prostriedkoch prispeli k tomu, čo Pavol Zelenay a Ladislav Šoltýs nazvali stereotypnosťou, uniformitou a stagnáciou. Zvlášť sa to prejavilo v porovnaní s progresívnym vývinom koncom 50. rokov na českej scéne, kde významné miesto tak kvalitou tvorby, ako aj popularitou zaujali malé divadelné scény – za všetky spomeňme len Divadlo na zábradlí či Semafor s autorskou dvojicou Jiří Šlitr – Jiří Suchý. Táto forma zábavy si našla živnú pôdu aj na Slovensku: z hľadiska dejín slovenského piesňového textu nemožno vynechať zhruba dvanásťročnú existenciu kabaretu Tatra revue, ktorý významnou mierou prispel tak k rastu nových textárskych osobností, ako aj k zvýšeniu kvality slovenských textov. Už len výpočet mien textárov, ktorí spolupracovali s Tatra revue (pričom viacerí z nich sa etablovali aj v oblasti poézie) – Boris Droppa, Ľubomír Feldek, Tomáš Janovic, Alexander Karšay, Marián Kováčik, Milan Lasica, Peter Petiška, Rudolf Skukálek, Peter Ševčovič, Ján Turan – svedčí o tom, že slovenský text sa postupne vymaňoval z pomerne úzkeho okruhu tém či tonalít a z viac-menej výplne hudobno-inštrumentálnej zložky piesne sa staval jej dôležitým prvkom. Z tohto obdobia hodno uviesť aj mená ďalších textárov, ako boli Vít Ilek, Ľudovít Štassel alebo Vladimír Pospíšil. Postupne sa upúšťalo od prevažujúcej sentimentálnosti a súčasťou textov sa stávali také prvky ako vtip, pointa, civilnosť a v textoch s kritickým nádychom, pravda, v obmedzenej miere, aj satira.
Svoje nepochybne zohrali aj čoraz väčšie možnosti médií, najmä rozhlasu a televízie, v šírení domácej hudobnej tvorby. K tomu treba prirátať aj rozličné súťaže či festivaly, ktoré takisto znamenali podporu pôvodnej slovenskej autorskej piesne. Najznámejší z nich – Bratislavská lýra – počas takmer štvrťstoročia svojej existencie od r. 1966 výraznou mierou prispel k pozdvihnutiu úrovne slovenských textov.
Starostlivosť štátu o všetky oblasti spoločenského života sa v oblasti piesňových textov až do pádu režimu v r. 1989 prejavovala v sledovaní ideologickej neškodnosti textov určených na verejnú prezentáciu. Lektorské komisie takto na jednej strane plnili funkciu cenzúry, na druhej strane nezriedka ich existencia a celková spoločenská atmosféra nútili autorov svoje posolstvo šifrovať, a tým vnášať do textov jednu zo základných čŕt umeleckej literatúry – povedať niečo nepriamo. Začínajúci textári navyše mohli napriek primárnemu ideologickému dohľadu týchto komisií získať spoluprácou so skúsenejšími autormi cenné poznatky týkajúce sa práce so slovom, obrazom, rýmom a ďalšími prvkami básnického remesla.
Postupný ústup big bandov a čoraz väčšia popularita hudobných skupín ako odraz zahraničných trendov po nástupe twistu a rock and rollu s jeho odnožami mali za následok okrem iného aj civilnejší interpretačný prejav, ktorý v textovej zložke dával priestor na väčšiu autentickosť výpovede a širší tematický záber.
Autor: Marián Andričík