Vývinové tendencie v slovenskom textárstve 20. storočia by azda najlepšie vystihoval termín diskontinuita. Na rozdiel od situácie v Čechách, ktorú charakterizovala skôr kontinuita vývinu v zmysle nadväznosti na predvojnové i medzivojnové tradície (mestský folk, Karel Hašler, Osvobozené divadlo, neskôr Josef Kainar, Semafor; k nositeľom poetistickej tradície v českej literatúre môžeme zaradiť aj niektorých špičkových textárov ako Jiří Suchý, Karel Kryl, Jaromír Nohavica alebo Karel Plíhal), na Slovensku spomínaná generácia textárov 60. rokov nenadviazala na prevažujúci sentimentálny ráz textov predošlých autorov. O diskontinuite možno hovoriť aj v súvislosti so vzťahom súčasných textárov k spomínanej generácii textárov-básnikov. Oproti umeleckej literatúre, kde podľa literárnej vedy spoločensko-historický zlom r. 1989 nebol takým silným poetologickým prelomom, v oblasti piesňových textov okrem zmien charakteristických pre celú literatúru (uvoľnenie cenzúry, odtabuizovanie tém a jazyka) zaznamenávame jednu dôležitú zmenu týkajúcu sa autorstva textov: značná časť textovej produkcie pred revolúciou bola dielom už spomínaných autorov ukotvených v literatúre. Porevolučná zmena spočíva v prechýlení ručičky váh na stranu textárov-interpretov/skladateľov, teda do „normálu“, stavu bežného vo svete; samozrejme, s prirodzenými poetologickými a axiologickými dôsledkami, keď autentickosť výpovede si pýta daň v technickej stránke textu – práca so slovom, s obrazom, s prozódiou a pod. Niežeby textári zlatej éry slovenskej populárnej hudby prestali písať, ich účasť na celkovom dianí však už nebola taká dominantná a prirodzene nastala aj generačná výmena. Jednou z udalostí, ktorá negatívne ovplyvnila vývin slovenskej textárskej tvorby, bola nepochybne predčasná a nečakaná smrť Jozefa Urbana v r. 1999.
Treba povedať, že s otvorením hraníc po Nežnej revolúcii a uvoľnením obmedzení v prístupe k zahraničnej produkcii sa aj slovenská populárna hudba doma dostala do inej pozície voči svetovej, ako to bolo doposiaľ. Väčšia konkurencia, pochopiteľne, znamenala aj pokles nákladov nosičov, keď sa stali minulosťou státisícové čísla z 80. rokov. Na druhej strane cesta pôvodnej tvorby k poslucháčom bola rozmanitejšia, pretože vznikom súkromných médií a nahrávacích spoločností prestala byť závislá od štátneho monopolu. Veľké možnosti v tomto smere neskôr priniesol rozvoj internetu a presun hudobnej produkcie do rozličných streamovacích služieb a na portály typu YouTube.
Ako najvýraznejších pokračovateľov literárnej tradície v slovenských piesňových textoch po Nežnej revolúcii by sme mohli označiť básnikov Daniela Heviera a Jozefa Urbana, ktorí sa textom venovali už aj v predošlom období (Hevier najmä spoluprácou so skupinami Avion a Team, Urban textami pre Miroslava Žbirku), po revolúcii sa však značne rozšíril diapazón interpretov, s ktorými spolupracovali. Neobišli ani populárny žáner muzikálu – Hevier sa textársky napríklad podieľal na muzikáli Evanjelium o Márii, Urban bol autorov textov muzikálu Kráľ Dávid.
Od nástupu nového milénia až do súčasnosti môžeme hovoriť o istej stagnácii slovenského piesňového textu. Z mladších textárov, ktorí vstupovali na scénu v druhej polovici 90. rokov, kvalitatívne nad priemer vyčnieva azda len tvorba Vlada Krausza, ktorý spolupracuje s množstvom interpretov a skupín a textársky sa podieľal aj na muzikáli Móric Beňovský. V poslucháčskej obci najväčšmi zarezonovali jeho texty pre skupinu IMT Smile, skupinu Peha a Katarínu Knechtovú. Hoci celkovo poklesol počet autorov textov, ktorých domovským priestorom je oblasť poézie, predsa len v postmileniálnych časoch sa takýmto spôsobom profilovali napríklad Monika Kompaníková, Mirka Ábelová alebo Vlado Puchala.
Ak by sme hľadali výraz, ktorý by celkovo vystihoval charakter autorskej piesňovej tvorby na Slovensku v podmienkach slobodného trhu bez ideologického nátlaku po r. 1989, mohol by ním byť výraz rozmanitosť, a to tak v hudobnej, ako aj v textovej zložke. Každá generácia si sociálna skupina si, pochopiteľne, hľadala taký druh tvorby, ktorý odrážal jej vkus. A tak je logické, že zvlášť staršia generácia si obľúbila návraty k populárnym evergreenom 60. rokov, ktorých symbolom sa stala televízna relácia Repete, pozornosť strednej sa sústredila prevažne na popovú hudbu 70.– 90. rokov, v éteri hojne živenú viacerými súkromnými rozhlasovými stanicami, kým tá mladšia celkom prirodzene inklinovala od rozličných odnoží rockovej hudby k čoraz populárnejšiemu hip-popu. To sa prejavilo aj v žánrovej, poetologickej, no i kvalitatívnej úrovni textov. Nič lepšie nedokazuje dôležitosť dobrého a stabilného autorského zázemia ako série populárnych televíznych speváckych súťaží, z ktorých vzišlo množstvo kvalitných interpretov, no mnohí z nich sa nedokázali presadiť vo väčšom meradle alebo dlhodobejšie práve pre absenciu takéhoto autorského zázemia.
Ešte v 90. rokoch 20. storočia sa do širšieho diváckeho a neskôr aj čitateľského povedomia v podobe knižných výberov dostal žáner kabaretnej piesne, a to najmä zásluhou textára Jána Štrassera a jeho vtipných a vycibrených fejtónov v podobe textov piesní do televízneho politického kabaretu Milana Markoviča. Je zjavné, že ich životnosť do istej miery limituje naviazanosť na dobové udalosti, nejeden z nich však preukázal svoju nadčasovosť trebárs aj zľudoveným slovným spojením ako „babky demokratky“. Ukončenie tohto programu začiatkom nového milénia so sebou prinieslo aj značnú a dodnes neprekonanú krízu politického kabaretu u nás. To však neznamená, že zo slovenského piesňového textu vymizli také prvky ako humor, nadhľad, nonsens, (seba)irónia či rúcanie tabu. Nevymizli, len si našli domov skôr na nezávislej scéne v skupinách ako Ali Ibn Rachid, Chili-liki-tu-a, Horkýže Slíže, Heľenine oči, Karpatské chrbáty či Ploštín punk.
Pomerne rozmanitá z hľadiska poetiky textov, ale aj ich kvality sa javí aj tvorba interpretov a skupín, ktorí vstúpili do širšieho povedomia po Nežnej revolúcii a majú bližšie k mainstreamu. Ich texty majú najčastejšie civilný charakter a tematicky sa opierajú o každodennú ľudskú skúsenosť (Hex, No Name, Polemic, Zuzana Smatanová, Jana Kirschner, Peter Cmorík, Korben Dallas), poslucháčsky úspech však slávili aj poetickejšie ladené texty skupín ako Nocadeň či Komajota.
Samostatnou kapitolou sú texty raperov, ktoré sa už z princípu vyznačujú kritickým až rebelským nádychom, čo sa prejavuje v častom narúšaní jazykových, literárnych a napokon aj spoločenských konvencií a noriem. Ich priamočiarosť, ostentatívna explicitnosť nezriedka hraničiaca až s verbalizmom a jazyk blízky mladej generácii im zaručujú širokú poslucháčsku popularitu. Najlepšie z nich, ktoré mali šancu obstáť aj samostatne na papieri – napr. texty rapera Beneho (Mariána Benkoviča) –, si našli cestu aj k čitateľom v knižnej podobe.
Neoddeliteľnou súčasťou slovenskej textárskej tvorby, hoci často nie celkom zaslúžene stojacou na okraji poslucháčskeho záujmu, bola aj v posledných desaťročiach pesničkárska scéna, od ktorej sa právom očakáva dôraz práve na textovú stránku piesne. Spomedzi jej predstaviteľov stoja za zmienku napr. Ivan Hoffmann (jeho pieseň Sľúbili sme si lásku sa stala akousi neoficiálnou hymnou Nežnej revolúcie), Ján Boleslav Kladivo, Marián Geišberg, Peter Janků, v posledných rokoch sa pomerne sľubne javí tvorba Simony Magušinovej (za slobodna Martausovej), ktorej texty vykazujú prvky spirituálnej lyriky, inšpiráciu vo folklóre nachádza tvorba skupiny Hrdza alebo pesničkárky Horany (novšie je súčasťou skupiny Hmlisto).
Zo zaujímavých počinov z oblasti zhudobnenej poézie hodno spomenúť originálne uchopenie básní Ivana Krasku na viacerých albumoch skupiny Tu v dome alebo najnovšie album Petra Lipu Večerný hosť so zhudobnenými básňami Milana Rúfusa.
Kým doposiaľ bola reč výhradne o slovenských textoch, pri pokuse o načrtnutie vývinových tendencií slovenského piesňového textu treba zohľadniť aj prirodzené úsilie autorov a interpretov presadiť sa v zahraničí – a v takej oblasti, akou je pop music, ako inak ako v angličtine. Aj v období totality síce vznikali albumy najpopulárnejších interpretov s anglickými textami určené na vývoz (najmä ako potenciálny zdroj devíz) a naša populárna hudba zavše zaznamenala aj úspech, akým bolo nepochybne víťazstvo Miroslava Žbirku s anglickou verziou piesne V slepých uličkách (The Love Song) v autorskej súťaži na festivale v rakúskom Villachu v r. 1982, svetové rebríčky však mohli aj naďalej pokojne spávať. Celkom očakávaný väčší podiel piesní s anglickými textami na domácej hudobnej produkcii v podmienkach po spoločenských zmenách v r. 1989 je dôrazom zdravého a najmä slobodného vývinu tvorby zbavenej ideologických nánosov a reštrikcií. Ako príklad možno uviesť skupinu Made 2 Mate, Janu Kirschner, Celeste Buckingham, skupinu Peter Bič Project či už spomínaného a až do svojej vlaňajšej predčasnej smrti v tomto smere aktívneho Miroslava Žbirku (pripomeňme si len jeho posledné dva projekty Miro a Double Album so slovenskými i anglickými textami, nahrávané v londýnskych štúdiách Abbey Road), nehovoriac o množstve mladých kapiel, pre ktoré už sú texty v angličtine nie sú raritou, ale samozrejmosťou. Zároveň treba povedať, že prípadné obavy o vytlačenie slovenčiny v piesňových textoch na druhú koľaj nie sú namieste: poslucháčov „hladných“ po kvalitných textoch v ich rodnom jazyku tu bolo a vždy bude dosť. Napokon ďalšie generácie majú na čo nadväzovať.
Autor: Marián Andričík
SK
