Opúšťame rockujúce 60. roky a ponárame sa do normalizačných čias. Slovensko bolo v tomto období trochu rozdielne od Česka – kým v Čechách stáli na čele ministerstva kultúry a štátnych agentúr ako Pragokoncert kovaní a vulgárni aparátčici, u nás predsa len nebol postih „kapitalisticjých vplyvov“ taký drakonický a keď už niektorý umelec dostal dištanc, tak spravidla nebol kompletný. Napríklad – niektorý hudobním nemohol nejaký čas vystupovať v TV, ale koncertoval a nahral album atď. Týmto rozhodner nechcem toto obdobie zľahčovať, ale 70. roky poskytovali na Slovensku väčšiu diverzitu ako u našich súženejších bratov.
Koncom 60. rokov odišiel z Prúdov Marián Varga, ktorého lákali umelecky ambicióznejšie prejavy a tak sa z jednej mimoriadnej kapely delením zrodili kapely dve – Prúdy si zachovávali líniu a na svénu prišlo na rozhraní dekád Collegium Musicum. A ako bonus vznikli aj albumy Mariána Vargu a Pavla Hammela, z ktorých hlavne Zelená pošta a Na druhom programe sna patria k rodinnému pokladu slovenského rocku. Varga patrí medzi najväčšie a najkreatívnejšie československé hudobné osobnosti, jeho význam a prínos, či už so skupinou Collegium Musicum alebo jeho samostatných projektov, je enormný, dostatočne zdokumentovaný a zjavný a preto by nemal určite nič proti tomu, keď dáme priestor kapelám, ktoré je dôležité výraznejšie zapísať do histórie.
Ešte pár slov k hudobnej terminológii: Tak, ako bol rock v Československu bigbítom, tak sa čudne pokrivila aj ďalšia terminológia. Žáner, ktorý sa všade na svete nazýva „progresívny rock“ (prog rock, prog) sa u nás delil na „art rock“ a „classical rock“ – a to podľa toho, či má skrátka len umelecké ambície a idiómy alebo používa priamo citácie klasických diel, a strohý názov „fusion“, prípadne „jazz fusion“ sa nejako otočil na „jazz rock“.
V roku 1973 vydal Dežo Ursiny svoj album Provisorium (1973) ktorý bol úplne kompatibilný s dianím v zahraničí, hlavne v Británii. Čo je celkom pozoruhodné lebo jen známe, že Ursiny vôbec nesledoval zahhraničnú scénu a jeho ďalšie diela v 70. rokoch (so skupinou Burčiak) už boli charakterovo zasa inde, sledujúc slovenské texty Ivana Štrpku.
Koncom 60. rokov mala premiéru aj skupina GATTCH, ktorá patrí k veľmi zaujímavým, aj keď krátko trvajúcim zjavom slovenskej hudobnej scény. Kapelníkom bol klávesista Ali Beladič a nejaký čas tu hrával aj jazzman, klavirista Gabriel Jonáš. Na basgitaru a sopránsaxofón!
V siedmej dekáde zaznamenávame viacero kapiel, ktoré sperovali k progresívnemu rocku: Ars Nova, Kaleráb Gigant (asi ako jediná slovenská skupina inšpirovaná Steely Dan), či súbor Soľ nad zlato, ktorú viedol budúci hudobný manažér Július Kinček.
Poďme sa pozrieť do druhého bloku, čiže na slovenský jazz rock, čiže fusion (jaz fusion). Kým v Čechách bola takáto hudba mimoriadne rozšírená (spomeňme len Jazz Q, Energit, Impuls atď atď), na Slovensku má fusion zrejme len jedného významného reprezentanta, a tým je skupina Fermáta.
Fermátu založil v roku 1973 dvadsaťročný gitarista František Griglák a skupina vyryla mimoriadne výraznú brázdu, siahajúcu až do súčasnosti. Väčšinou inštrumentálne virtuózne fusion nahrali na (na predrevolučné pomery) nevídaný počet albumov – 7. Po revolúcii pribudlo ďalších 7, z toho 1 živý. Zaujímavosť – po revolúcii si začala skupina písať názov s krátkym a. Teda Fermata. Fermatu síce označovali ako jazzrockovú skupinu (teda v medzinárodnej terminológii fusion), skôr by sa jej však hodilo zaradenie do virtuózneho progresívneho rocku.
Na bratislavskej scéne sa objavila aj hudobne veľmi kompetentná skupina Ars Nova s klávesistom Dušanom Raticom, ktorá sledovala progrockové trendy. V 70. rokoch si nositeľa skutočného fusion zaslúži asi len skupina Tagore, pre ktorú bol veľkým vzorom Pat Metheny Group. Gitarista a kapelník Stano Ščepán bol v jednom období výrazným zjavom na slovenskej scéne. S fusionom koketoval aj orchester VV systém.
Autor: Marián Jaslovský