Jazz sa na území Slovenska objavoval prakticky od začiatku existencie tohto hudobného žánru v podobe importovanej hudby zahraničnými orchestrami a sólovými klaviristami. Avšak fenomén slovenský jazz sa formoval dlhšie, omnoho neskôr a jeho éra v súčasnom chápaní začala až v 50. rokoch 20. storočia.
Prvé slovenské nahrávky so swingovými prvkami sa objavili v roku 1934, kde na etiketách platní boli názvy ako fox-polka, čardášový fox a veselý fox. Odrážal sa v nich vplyv slovenskej ľudovej hudby nielen v textoch, ale miešali sa tu aj rytmy ľudových hudieb a swingu. Repertoár kaviarenských klaviristov, salónnych orchestrov, „cigánskych kapiel“ a interpretov kinohudby vo väčších mestách na Slovensku až do roku 1934 obsahoval nemecké, rakúske, maďarské, talianske, francúzske, ale aj americké šlágre ako napríklad Ramona, Sonny Boy, I Kiss Your Hand Madame, O Dona Clara, Gloomy Sunday...
Prvé jazzové impulzy prinášali aj skladatelia vážnej hudby, Alexander Moyzes, Dezider Lauko, Rudolf Macudziński. Keďže slovenská kritika a publikum neprijali pozitívne skladby inšpirované jazzom, ambície Moyzesa a ďalších skladateľov sa začiatkom 30. rokov ukončili.
Prvé zárodky slovenského jazzu (1939-1953)
Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 sa síce podarilo vytvoriť kvalitné swingové orchestre Studio Jazz Ladislava Faixa (1939), Orchester vysokoškolského zväzu študentstva Jána Ondruša (1940), orchestre Gejzu Šohára, Hansa Knauera, Františka Prášila, Jozefa Perschitza, ale šíriaca sa nacistická ideológia im nepriala, pretože varovala pred „negroidnými prvkami“, „bezduchým amerikanizmom“, „záškrekmi jazzu“ a „saxofoniádou“. V roku 1940 vzniká v Brne Orchester Gustava Broma, ktorý sa po vojne (1946-1947) sťahuje do bratislavského rozhlasu. Je zostavený z najlepších českých a slovenských hudobníkov. V roku 1946 obsahoval 3 trúbky, 3 pozauny, 5 saxofónov a rytmiku. Orchester pôsobil v tom období striedavo v Brne a v Bratislave. K tomuto orchestru pribudli aj Kolektív 50, 51, 52-58 dirigenta Jána Siváčka, Orchester Síloša Pohánku a Orchester Jaroslava Laifera.
Slovenský jazz v malých obsadeniach (1954-1962)
Éru moderného jazzu v podobe cool a be bopu priniesol rok 1954, keď vznikli skupiny U5 gitaristu Karola Ondreičku (1944-2003) a Kvinteto Juraja Hentera (1928-2014, saxofón). Ich hudbu počúvalo najmä obecenstvo z radov študentov a intelektuálov na Slovensku. Slovenský jazz sa síce oddelil od dobovej populárnej hudby, ale jeho etablovanie ako umeleckého žánru v slovenskom prostredí nebolo prijaté všetkými vrstvami spoločnosti. Predstava, že jazzový hudobník hrá na kontrabase, vzbudzovala u mnohých poslucháčov predsudky, že ide o „cigánsky“ nástroj a s ním spojený status migrovania a chudoby. Ďalšie útoky boli spojené s ideológiou studenej vojny, podľa ktorej sa bolo treba „vysporiadať s nekritickým poklonkovaním a preberaním všetkých vecí zo Západu“. Jazzmeni ťažko prenikali do oficiálnych médií a vydavateľstiev, pretože repertoár, kvalita interpretácie, názvy skladieb (preferovali sa národné jazyky) podliehali prísnej cenzúre. Ak si všimneme jazzové vysielanie v slovenskom rozhlase v roku 1947, tak jazz predstavoval 7%. Po nástupe komunistického režimu roku 1948 produkcia klesla na menej než 1% a predstavovala 15 hodín vysielania za rok. Naopak, vzrástlo vysielanie ľudovej hudby o 6%.
Jazzové skupiny vystupovali počas tzv. nedeľných zväzáckych predpoludní v kabaretných vystúpeniach v kaviarni Tatra revue v Bratislave (1958-1961). Academia club (1957-1959) trubkára Laca Décziho bol big band s west coastovým zameraním, Bratislavské štúdio (1961-1966) klaviristu a hammond organistu Braňa Hronca sa profilovalo ako hard bopové teleso. Skupina Medik (1961-1963) hrávala swing v komornom obsadení s prvkami be bopu. Bola zostavená zo študentov medicíny a viedol ju flautista Miloš Jurkovič. Bratislavské jazzové kvarteto (1961) klaviristu Ladislava Gerhardta spájalo soul jazz a hard bop.Combo 4 (1962-1964) bolo kvarteto orientované na west coast jazz. V roku 1962 Combo 4 realizovalo prvé jazzové nahrávky v Slovenskom rozhlase vôbec so skladbami Karola Ondreičku: Tmavé okno, Reflexie. Až neskôr slovenskí jazzmeni dostali príležitosť nahrávať na sampleroch pre vydavateľstvo Supraphon.[7] Ako autori na ne prispeli svojimi skladbami Ivan Horváth: Siluety(1963)v interpretáciiBratislavského džezového kvarteta, Ladislav Gerhardt: Ingrid v Kvartete Pavla Polanského (1964), L. Gerhardt: Zamyslenie s Kvartetom L. Gerhardta (1965), Braňo Hronec: Jazzové štúdie v podaní Ivo Preis Trio (1966).East Coast Combo (1959-1960) Laca Décziho veľmi promptne reagovalo na vývojové zmeny v jazze a po pôvodnom zameraní Academia clubu Laca Décziho na west coast jazz prinieslo orientáciu na hard bop. To mu napokon prinieslo obdiv českých jazzmenov počas vystúpení East Coast Comba v Prahe. Na základe takejto recepcie slovenského jazzu v Čechách, lepšie rozvinutého mestského prostredia v Prahe, sa trubkár Laco Déczi, bubeníci Laco Tropp a Ivan Dominák presťahovali v roku 1960 do Prahy.
Autor: Yvetta Kajanová