S maloformistickým dianím ako štartovacím zázemím folkových pesničkárov sa najmä začiatkom  sedemdesiatych rokov do značnej miery spájalo zhudobňovanie poézie. V druhej polovici sedemdesiatych rokov sa však situácia začala meniť, začali pribúdať kluby, v ktorých mohli vystupovať aj folkoví pesničkári, objavili sa festivaly. Väčšinou síce pod spoločným menšinovým označením FCT - to znamená folk, country a trampská hudba – neraz sa však stávalo, že medzi vystupujúcimi výrazne prevládali folkové kapely a jednotlivci. A v duchu pesničkárskej tradície čoraz viac z nich už vystupovalo s pôvodným repertoárom, vrátane textov. Objavovali sa tendencie vytvoriť stále kluby a   festivaly, v ktorých by sa hral len folk, bez countryového a trampského prívesku – označenie FCT v podstate umelo združovalo tri navzájom úplne odlišné žánre a aj cieľové skupiny.

 

V roku 1979 v Bratislave vzniklo pesničkárske združenie Slnovrat. Združovalo sedem pesničkárov-sólistov (Ivan Hoffman, Miloš Janoušek, Julo Kazimír, Pavel Malovič, Peter Michalovič, Martin Mašek a Dušan Valúch). Združenie tvorilo sedem osobitých tvorcov, z ktorých každý mal svoj nezameniteľný skladateľský aj textársky rukopis. Zjednocovala ich však práca so súčasným jazykom a písanie o aktuálnych, neraz tabuizovaných témach.  V čase prepoetizovaných, ale v podstate nič nehovoriacich textov vtedajšej populárnej hudby  predstavovali texty Slnovratu nóvum. Encyklopédie jazzu a populární hudby (Matzner a kol., 1990) tvorbu združenia charakterizovala takto: „Slnovrat predstavoval typické združenie mestských folkových pesničkárov a v osemdesiatych rokoch priniesol aj nový spôsob textovania, okruhy tém a prácu so slovom, vychádzajúcu z hovorového jazyka. Texty Slnovratu predstavovali obsahový a poetický protipól k textom hlavného prúdu slovenskej popmusic a rocku. Svojou tvorbou voľne nadviazal na tvorbu českých folkových pesničkárov i na slovenskú beatovú vlnu z druhej polovice šesťdesiatych rokov“. Domovskou scénou združenia bolo legendárne Divadlo u Rolanda. Tu sa podarilo vytvoriť prvú stálu folkovú scénu na Slovensku, ktorá fungovala nepretržite až do rozpadu združenia a zákazu činnosti priestoru Divadla u Rolanda v roku 1987. Okrem pravidelných koncertov Slnovratu na nej vystúpilo aj množstvo slovenských i českých hostí. Aj keď Slnovrat bol pôvodne združením sólistov, svojim členom poskytoval dosť priestoru aj na rôzne spolupráce v rámci združenia ale aj mimo neho. Pravidelnými spoluhráčmi sa stali napríklad Fedor Frešo (Prúdy, Collegium musicum) alebo Milan Tedla (Slovenský komorný orchester B. Warchala a uprostred Slnovratu vznikla v r. 1882  aj skupina Jednofázové kvasenie, ktorá dodnes hrá a vydáva albumy nepretržite už štyridsať rokov.

 

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa objavil nový spôsob, ako znepríjemňovať hudobníkom život. Ako oficiálny dôvod pre organizovanie tzv. prehrávok (rekvalifikácií) bol uvádzaný údajný zámer zvýšiť kvalitu a hudobné vzdelanie muzikantov. V skutočnosti to však bolo len kladivo na nepohodlných (najmä) rockových hudobníkov a hudobníkov menšinových žánrov, pretože bez „papiera“ nebolo možné oficiálne vystupovať a už vôbec nie hrať za honorár. Skúšky pozostávali z dvoch okruhov – z hudobnej teórie, resp. praktického hudobného výkonu, a ideologického pohovoru. Najmä ten predstavoval vhodné sito na neželaných umelcov. Počet folkových hudobníkov, ktorí na Slovensku úspešne prešli touto tortúrou, sa dal spočítať na prstoch. Väčšina ostatných pochopila, že folkom sa nemienia živiť a dala radšej prednosť aspoň relatívnej nezávislosti.

 

S nástupom nových generácií folkových pesničkárov v sedemdesiatych rokoch sa z pesničiek začínali vytrácať bukolické akcenty, jazyk a témy sa zosúčastňovali. Viac než o formu začalo ísť o obsah, o výpoveď. Aj na Slovensku sa folková hudba začínala stávať tým, čo sa dnes označuje ako „mestský folk“.  V malých kluboch vedľa seba prežívali amatérske divadielka a folkoví pesničkári, pričom jedným aj druhým išlo v podstate o to isté – napriek stupňujúcej sa normalizácii zachovať si aspoň istú mieru vnútornej slobody. Popri spomínaných FCT festivaloch sa začínali objavovať nové, tentoraz už tematické, čisto folkové festivaly a prehliadky, ako napríklad Folková zima  na internáte Mladá garda, bratislavské Folkfórum, Folkové Bojnice, Folkové Vianoce a ďalšie. Väčšinou za nimi stáli neprofesionálni organizátori, nadšenci, a i keď máloktorá z týchto akcií prežila viac ako niekoľko ročníkov, poskytli dostatočný priestor pre nástup nových pesničkárov. V niektorých prípadoch to boli z dnešného kontextu dosť prekvapivé mená – ako nádejný folkový interpret začínal neskorší Zlatý slávik Peter Nagy alebo ako člen skupiny Prešporok sa uviedol Robo Grigorov. Takéto prehliadky však mali výhodu aj v tom, že na nich hosťovali aj českí folkoví pesničkári.

 

Asi najvýznamnejším podujatím tohto druhu bolo Martinské folkfórum (1984 až 1988). Bol to zvláštny paradox, že najväčšia folková prehliadka, ktorá na svojich doskách uvádzala z hľadiska vtedajšej ideológie problematických a často aj zakázaných pesničkárov, sa odohrávala práve v meste, ktoré hostilo aj iný, oficiálnejší festival - Festival politickej piesne. Samozrejme, ten bol určený pre inú cieľovú skupinu a celkom iné publikum. Dôležitým vkladom Martinského folkfóra bolo jeho prepojenie na českých publicistov a organizátorov. Na tejto prehliadke si vyberali českí organizátori slovenských interpretov na svoje festivaly a neoddiskutovateľným faktom zostáva aj to, že nikdy predtým a ani nikdy potom nehralo toľko slovenských folkových hudobníkov v Čechách ako v osemdesiatych rokoch. Počas piatich rokov existencie Martinského folkfóra tu vystúpili v tom čase už renomovaní slovenskí pesničkári, sólisti i skupiny ako Z. Homolová, J. Bindzár, LOJZO, združenie Slnovrat, Prešporok, Kvapky, Jednofázové kvasenie, Slniečko, Sklo alebo bluesman Ján Litecký-Šveda. Ale objavili sa aj úplne nové mená, ako napríklad Edo Klena. Piesne mladého Prešovčana hneď od začiatku zaujali svojou priamočiarosťou a sociálnymi témami. „Ak tu existuje onen jadrný ľudový základ, tak je ním napríklad Edo Klena,“ písal s nadšením český publicista. Festival priniesol aj nové farby, napríklad vysťahovalecké piesne amerických Slovákov v podaní Joža Barana, prepracované trojhlasy martinskej skupiny 2 až 3, osobitné prepojenie poézie a skôr rockového než folkového doprovodu v podaní Padlášového  výberu, recesistické texty „pražského“ Slováka Dušana Malotu a mnohých ďalších.

Odberajte novinky

Vaše prihlásenie na odber sme úspešne zaregistrovali.
Vaše predplatné sa nepodarilo uložiť. Prosím skúste znova.