Po roku 1989 sa situácia zmenila aj v tejto oblasti, aj keď sa nedá povedať, že k lepšiemu. Neboli už starosti so schvaľovaním textov ani s povoľovaním interpretov - nahrať a vydať album už mohol ktokoľvek. Objavil však iný problém.
Po rokoch kultúrneho pôstu vydavateľstvá vychrlili množstvo albumov, ktoré dovtedy nemohli vyjsť, došlo k presýteniu trhu a platne, ktoré by sa ešte pred pár rokmi predávali v tisícových nákladoch sa zrazu vypredávali vo výpredajoch z pár korún. Taký bol napríklad osud prvého profilového samplera Folkový kolotoč, ktorý sa nahrával v júni 1989 a vyšiel až o rok neskôr, kedy už trh ovládli albumy Karla Kryla, Jaromíra Nohavicu, Pražského výběru a ďalších slávnych mien. I keď platňa mala byť profilovou prehliadkou slovenského folku, z rôznych dôvodov sa na platňu nedostalo viacero dôležitých mien (J. Bindzár, I. Hoffman, Z. Homolová) a priestor naopak dostali neznámi interpreti, ktorých nikto nepoznal. „Keby platňa Folkový kolotoč vyšla pred piatimi rokmi,“ napísal recenzent, „bral by som ju ako nádejnú vizitku slovenského folku. Dnes predstavuje typický produkt normalizovanej perestrojky...“
Nemilosrdnú ruku trhu na vlastnej koži zakúsilo aj vydavateľstvo Poltón, prvá značka, ktorá sa programovo začala venovať nahrávaniu a vydávaniu folku. Na platniach s logom Poltónu vyšli platne skupiny Sklo, Prešporok, Bratislavský folkový orchester a Slniečko, potom vydavateľstvo zaniklo. V novej situácii sa paradoxne najlepšie zorientovala trampfolková komunita. Založila spoločnosť GRAN, ktorá sa venovala vydávaniu magnetofónových kaziet a neskôr aj CD svojich členov a spriatelených muzikantov. GRAN nemal ambíciu na svojej hudbe zarábať, skôr mu išlo o propagáciu žánru a jeho interpretov. Na kazetách a napaľovaných CD-R spočiatku vychádzali samplery trampfolkovej hudby, často ako akási audiopríloha prehliadok, ktoré GRAN a jeho členovia organizovali. Neskôr na značke GRAN vychádzali aj samostatné profilové albumy zoskupení trampfolkovej scény (Lesní škriatkovia, Rolničky, Pengagi, Pohoda, Tu v dome, Pohoda, Ozvena a i.).
Obdobné aktivity vyvíjalo aj bratislavské Divadlo a.ha., keď si pod názvom Live v Divadle a.ha. vytvorilo vlastnú edíciu záznamov koncertov v tomto divadelnom priestore (Edo Klena, Jednofázové kvasenie, Peter Janků, Marián Geišberg, Flaco de Nerja a ďalší). Znovu začali vyvíjať činnosť aj organizátori festivalov - od príležitostných amatérskych prehliadok až po niekoľkodňové profesionálne akcie pre tisícky divákov. Z nich najväčšia bola Country Lodenica, založená koncom deväťdesiatych rokov. V prvých ročníkoch sa Lodenica líšila od dnešného, v podstate komerčného festivalu, zameraného na zvučné mená, kedže organizátori formou súťažných predkôl aktívne vyhľadávali nových pesničkárov, sólistov aj skupiny. Neskôr sa na festivale vytvorila samostatná folková scéna.
Vďaka takýmto príležitostiam sa objavilo množstvo nových interpretov, z ktorých mnohí sú dodnes súčasťou slovenskej folkovej scény. Reprezentatívna publikácia Folk na Slovensku (Janoušek a kol., 2006) v roku 2006 uvádzala okolo 150 profilov aktívnych folkových sólistov a skupín, a okrem nich aj ďalšie desiatky mien, ktoré spoluvytvárali históriu slovenského folku. Deväťdesiate roky a začiatok milénia predstavovali relatívne krátky časový úsek, kedy folková hudba dostal priestor aj vo verejnoprávnej televízii. V rokoch 1990 až 1999 vznikol ambiciózny projekt cyklu päťdesiatich ôsmich profilov slovenských folkových sólistov a skupín, Pesničkári slovenskí. Okrem už zavedených mien ako boli Zuzana Homolová, Soňa Horňáková, Sklo, Edo Klena, Jednofázové kvasenie, Ivan Hoffman, Juraj Bindzár, Samo Ivaška, Rolničky, členovia združenia Slnovrat, Slniečko alebo Padlášový výber sa objavili aj nové, širšiemu publiku zatiaľ pomerne neznáme (OPT, Dušan Malota, Ľubo Reiffers, Štefan Šanta, Nový Al-Bum a ďalší). V cykle o pesničkároch slovenských začínal napríklad aj dnes už renomovaný Peter Janků alebo dovtedy skôr v zákulisí divadiel spievajúci herec s drajvom Vladimíra Vysockého, Marián Geišberg.
Druhým zaujímavým projektom boli záznamy koncertov v Divadla TICHO a spol., vysielané pod názvom Urobme si ticho (1999 až 2000). Reláciu uvádzala Zuzana Homolová a v rámci koncertu sa predstavil vždy jeden český a jeden slovenský pesničkár či skupina. Podstatne ústretovejšie k folku pristupoval Slovenský rozhlas, keď koncom deväťdesiatych rokov poskytol priestor redaktorke a pesničkárke Sone Horňákovej – najprv v podobe hodinovej relácie Folkfórum a neskôr aj pre prenosy koncertov Fokfórum Live. Ale aj v ďalších reláciách, ako napríklad Polhodinka s .... alebo špecificky na folk zameranom Folkovom klube (uvádzal Miloš Janoušek), dostávala priestor slovenská folková hudba.
Autor: Juraj Gonšor, Miloš Janoušek