Ak počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bolo hranie folkovej hudby a organizovanie folkových koncertov či prehliadok skúšaním, kam až sa dá v normalizačnom prostredí zájsť, druhá polovica osemdesiatych rokov sa už niesla v znamení takmer permanentných zákazov. Skončilo Martinské folkfórum aj ďalšie festivaly a prehliadky, pokusy o vytvorenie nových prehliadok sa zvyčajne končili po prvom ročníku; Divadlo u Rolanda, kde hosťovala jediná stála folková scéna, bolo uzatvorené a ako oficiálny dôvod bol uvedený archeologický prieskum. Celkom príznačne sa v tejto atmosfére zákazov odohral aj škandál, keď v roku 1989 počas svojho vystúpenia na Bratislavskej lýre pozvala americká speváčka Joan Baez na pódium slovenského folkového pesničkára Ivana Hoffmana. Hoffman stihol zaspievať dve slohy svojej piesne Nech mi nehovoria, než mu vypli mikrofón.
S hudbou zvyčajne kráča ruka v ruka aj nahrávanie a vydávanie platní. Samozrejme, ak to nebolo na Slovensku a nejednalo sa o folk. V Čechách aj na Slovensku bol okolo folku vždy nimbus zakázaného žánru a vo vydavateľskej aktivite sa to odzrkadlovalo dokonale. Dokonca aj v čase, keď v Čechách už vychádzali albumy Jaroslava Hutku, Vladimíra Mertu, Janíka a Palečka a ďalších folkových muzikantov, na Slovensku akoby folk z vydavateľského hľadiska ani neexistoval.
Prvou folkovou platňou bol singel Z. Homolovej Išlo dievča po vodu (Opus 1973). Ak by sa niekto nazdával, že čoskoro budú nasledovať ďalšie, bol by to hlboký omyl - pred folkom sa na dlhé roky uzavreli vody aj vydavateľské plány. Vlastne je úplne pochopiteľné, že prvá folková skupina, ktorej sa v roku 1985 podarilo prelomiť vydavateľskú blokádu, bola skupina LOJZO. Zábavný „dlažbový“ folk a tepláková štylizácia pomáhali odbúrať vydavateľskú opatrnosť. Piesne neboli protestsongy, nikoho nepoburovali, na druhej strane však ich autor, Marián Kochanský, mal skutočný dar písať chytľavé melódie a vtipné texty, ktoré boli všeobecne akceptovateľné. Dôkazom toho bola všeobecná obľuba kapely na slovenských i českých festivaloch, účasť na Svetovom festivale mládeže v Moskve i megahit Že mi je ľúto, ktorý kapela nahrala s Elánom.
Zo zástupu folkových muzikantov sa s podobnou vydavateľskou ústretovosťou stretla už len popfolkovo ladená tvorba pesničkárky Sone Horňákovej (4 SP platne) a naozajstný hit Tancujúca kráľovná folkrockovej skupiny Prešporok, z ktorým táto kapela zabodovala aj v inak výsostne popovo mainstreamovej televíznej hitparáde Triangel. Len tak na okraj – v tom istom roku ako skupina LOJZO, debutovala aj ďalšia kapela, piešťanské Slniečko. Piešťanci, vtedy ešte pod názvom Folkové združenie Bahno a neskôr ako Punto a rybacé hlavy, tiež stavali na humore (v piešťanskom dialekte), na rozdiel od neškodnej estrádnej zábavy LOJZA však humor Slniečka bol oveľa nemilosrdnejší; bol to mrazivý obraz slovenskej spoločnosti. Aj preto celkom zákonite si na svoj platňový debut museli počkať až do roku 1991...
Autor: Juraj Gonšor, Miloš Janoušek