Prvé „predstavenie kinematografických obrázkov“ na našom území sa konalo 19. decembra 1896 v košickom hoteli Schalkház. Ďalšie dve prezentácie sa udiali v Bratislave o týždeň neskôr, 26. 12. – v Palugyaovom hoteli „Zelený strom“ a v hoteli „Kráľ Uhorska“, obidvoch stojacich na mieste dnešného Carltonu. Išlo tu asi o hodinový program, obsahujúci asi dvanásť filmov, ozvučených prístrojmi z dielne T. A. Edisona so synchrónnym záznamom zvuku. Kinematograf sa čoskoro stal atrakciou takpovediac cirkusového typu a kočovným spôsobom sa ako investícia viacerých podnikateľských spoločností rýchlo dostával do viacerých miest Horného Uhorska. Podobne ako vo svete sa aj u nás filmové predstavenia ozvučovali takmer výlučne klavírnym sprievodom a zväčša len zábavnou či populárnou hudbou pre potešenie z premietania „živých fotografií“.
Prvé regulérne kino – Bioskop – bolo otvorené v Bratislave v septembri 1905, a ešte do vypuknutia 1. svetovej vojny vzniklo na Slovensku podobných priestorov asi štyridsať. Pôvodná tvorba u nás však ešte neexistovala, pretože filmoví podnikatelia boli zväčša Maďari a Nemci, ktorí prezentovali nemé filmy z budapeštianskych či viedenských požičovní s maďarskými alebo nemeckými titulkami. K zásadnejšej zmene prišlo až po vzniku Československej republiky a založení Syndikátu československých filmových požičovní a výrobní. Pražské Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a jeho Kancelária pre kinematografické záležitosti povolili u nás premietať iba produkcie s českými a slovenskými titulkami. V nasledujúcom desaťročí, teda do počiatkov zvukového filmu, sa počet kinosál na našom územii rozšíril na vyše dvesto. I keď boli predstavenia naďalej sprevádzané najmä hrou na klavíri, postupne sa začali formovať i komorné obsadenia a pribúdať nástroje ako husle, violončelo, kontrabas, flauta, klarinet, akordeón, harmónium alebo bicie, ba vo väčších a významnejších kinách našli uplatnenie aj malé „salónne“ orchestre, dychové súbory či cigánske kapely. Kuriozitou bol tiež kinoorgan, postavený v bratislavskom kine Metropol s píšťalami za plátnom pozdĺž celej čelnej steny! Repertoár, slúžiaci na podfarbenie obrazového predstavenia, mal široké žánrové rozpätie, od tancov, pochodov, populárnych svetských i ľudových piesní, operných a operetných melódií, až po úryvky koncertných skladieb klasicizmu a romantizmu. Ako tvrdia pamätníci i dobové záznamy, obecenstvo si hudbu k filmovým predstaveniam spontánne žiadalo, a v rámci možnosti dávalo prednosť tým kinám, v ktorých hrali kvalitní muzikanti či telesá – na ilustráciu uveďme napríklad konštatovanie zo Slovenského denníka z 12. 1. 1928: „Dnešný pracujúci moderný človek nemá dosť času, aby svojej zábave venoval mimoriadnu pozornosť, aby chodil na koncerty vynikajúcich umelcov zvlášť a do kina zase zvlášť i do divadla zvlášť. Zájde si preto len do kina, kde uvidí filmové predstavenie, počuje spievať vynikajúcu speváčku, uvidí tancovať slávnych tanečníkov, počuje krátke divadelné scény a bude sa baviť kondenzovane, než by musel zháňať každý jednotlivý druh zábavy a poučenia separátne.“
Ku koncu takejto spoločensko-hudobnej produkcie prišlo začiatkom 30. rokov, v čase keď sa u nás objavil moderný film zvukový. Jeho potrebám a vymoženostiam sa veľmi rýchlo prispôsobila väčšina slovenských kín (prvým bola bratislavská Uránia, neskôr premenovaná na Hviezdu), živé muzicírovanie v nich zaniklo, a už čoskoro sa sme sa aj na Slovensku dočkali pôvodného ozvučeného filmu s preň vopred a „na mieru“ komponovanou hudbou – bola ním Plickova Zem spieva. Skôr, než sa však k nej v krátkom komentári dostaneme, treba každopádne povedať, že nejde o slovenský film zo slovenského prostredia prvý. Tým sa stal už v roku 1921 Jánošík, nakrútený na našom území (Blatnica, Turčianska Štiavnička, Šútovo, Necpaly a pod.) štábom amerických Slovákov na čele s režisérom Jaroslavom Siakeľom a produkovaný chicagskou spoločnosťou Tatra Film Corporation. Film bol síce ešte nemý, jeho premiéru v USA však sprevádzala hudba, ktorú prevažne na základe známych ľudových piesní vytvorili americkí Slováci Vladimír Gabriel Šaško a Samuel Fajnor, obaja rodáci z Brezovej pod Bradlom. Dnes je, žiaľ, notový materiál z nej stratený. Zaujímavé však je, že k novodobej, zrekonštruovanej verzii Jánošíka svojou tvorbou prispeli Jozef Malovec (1975) a Stanislav Palúch (2021).
Prvým riadnym zvukovým a inštitucionálne „doma“ pripraveným slovenským celovečerným filmom sa teda stáva vyššie zmienená Zem spieva (1933), ktorá je dielom výtvarníka, fotografa, hudobníka, filmového režiséra, kameramana a hudobného vedca Karola Plicku. Film má výrazne dokumentárny charakter, pričom obsahovo ide o „obrazovo-hudobnú suitu slovenskej krajiny, zloženú z hier, obrazov, tancov, tradičných foriem práce, slávností a iných národopisných a folklórnych javov, odohrávajúcu sa od včasnej jari do začiatku jesene“. O to prekvapivejšie je, že hudbu k filmu tohto typu nevytvoril autor slovenský, ale český – František Škvor, dirigent opery Národního divadla v Prahe, zručný skladateľ, aranžér a obdivovateľ ruskej hudobnej tvorby (Glinka, Čajkovskij, členovia tzv. Mocnej hŕstky), nadväzujúcej na tamojšiu ľudovú tradíciu. Prakticky celá jeho partitúra, komponovaná pre symfonický orchester a miešaný zbor, vychádza dôsledne z hudobných motívov slovenského folklóru, zapísaných samotným Plickom a je rozdelená do tématických okruhov, akými sú chudoba, radosť, detská hra, staroba, zobúdzajúca sa zem, zem naplnená plodmi, motív úzkosti, Boží mier, pohanský jasot, opojenie hudbou a pod. Ako upozorňuje Juraj Lexmann, vynikajúca Škvorova hudba svojim významom prerástla rámec filmu (vysoko ceneného i vo svete). „V čase, keď sa novodobá slovenská národná hudba ešte len začínala rodiť, priniesol Škvor vo filme jedno z možných riešení – mladší skladatelia tú hudbu poznali a poslúžila im ako jeden zo vzorov. Neskôr mala vplyv aj na vývin upravovateľských manier hudobného folklóru pre SĽUK, Lúčnicu a pod.“ Dodať sa v tejto súvislosti ešte žiada, že Karol Plicka spolupracoval ako etnomuzikológ aj pri tvorbe filmu Martina Friča Jánošík (1935), presláveného hereckým výkonom Paľa Bielika, pričom svoje autentické folklórne záznamy poskytol ako tematický materiál ďalšiemu českému skladateľovi, Milošovi Smatekovi...
Vráťme sa však k pôvodnej filmovej hudbe slovenskej, a síce filmu s ďalším „národným hrdinom“. Hraný životopis Milan Rastislav Štefánik (1935) s účasťou slovenských hercov režíroval Jan Sviták, vysoko cenenú partitúru k nemu dodal iba 29-ročný Alexander Moyzes. Zaujímavým faktom, každopádne, je, že až v tomto prípade ide o prvú filmovú hudbu slovenského skladateľa k riadnemu celovečernému hranému zvukovému filmu. Časť z nej bola neskôr využitá aj v slávnej autorovej suite Dolu Váhom.
K výraznej tvorbe filmovej hudby a nástupu nových skladateľských osobností dochádza počas 40. rokov aj v oblasti krátkych spravodajských, dokumentárnych resp. tzv. kultúrnych filmov. I keď táto ťažko zmapovateľná a bádateľsky dostupná oblasť nie je predmetom nášho textu, spolu so vznikom akciovej spoločnosti Nástup (1939) ide na našom územii konečne o začiatok systematickej filmovej výroby a tvorby, a tiež „nástup“ takých mladých hudobných spolupracovníkov, akými sú Tibor Frešo, Ladislav Holoubek, Šimon Jurovský či Dezider Kardoš.
Text: Peter Hochel