Po túžobne očakávanom konci druhej svetovej vojny sa cesty českej OSA a SAS znovu prelínajú. V duchu programu povojnovej česko-slovenskej vlády dochádza k dohode, v rámci ktorej si SAS zachováva vlastnú činnosť na Slovensku a OSA zastupuje celé územie ČSR v zahraničí. Za komisára a dočasného správcu družstva SAS bol v máji 1945 menovaný Gejza Dusík. O niekoľko týždňov v júni 1945 v Prahe prebieha rokovanie medzi delegáciou SAS (Ján Cikker, Gejza Dusík, Ilja Jozef Marko a Pavol Čády) so zástupcami OSA o otázkach súvisiacich s novou úpravou vzťahov medzi OSA – SAS. Na konci tohto rokovania bola uzatvorená dohoda o vzájomnej spolupráci. Týmto právnym dokumentom boli položené základy ďalšej spolupráce medzi OSA – SAS.
OSA sa v rámci dohody stalo členom družstva SAS a riaditeľ OSA Antonín Čejka sa stal čestným členom SAS. Na Valnom zhromaždení 31. decembra 1945 boli vykonané voľby nových funkčných orgánov SAS. Doživotným čestným predsedom sa stal hudobný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský. Predsedníctvo družstva bolo zvolené nasledovne: Eugen Suchoň (predseda), Pavol Čády, Ilja Jozef Marko, Ján Geryk. Dozorný výbor pozostával z členov: Ján Cikker, František Babušek a Andrej Očenáš. V triediacej komisii boli: Alexander Moyzes, Šimon Jurovský, Ján Ebringer, Ján Závodský.
Počas tohto obdobia dochádza viackrát k zmene resp. doplneniu stanov družstva SAS v dôsledku postupných socialistických premien vtedajšej spoločnosti a tiež v zákonodarstve. V roku 1949 tak došlo v rámci zmien stanov ku odstráneniu nakladateľov (v tom čase štyroch) z členskej základne SAS a zároveň došlo ku zvýšeniu členského podielu z 200 Kčs na 1000 Kčs. Taktiež boli stanovené jednotné smernice pre povoľovanie produkcií a podarilo sa presadiť v širokom meradle potrebnú spoluprácu s národnými výbormi. Túto spoluprácu neskôr upevnila novelizácia zákona z roku 1953, ktorá právne uložila povinnosť orgánom národných výborov spolupracovať so SAS a OSA. Tým bola zabezpečená lepšia ochrana pri verejnom usporiadaní hudobných podujatí.
Právny status SAS sa do istej miery zmenil po vydaní autorského zákona číslo 115/1953. V rámci tohto zákona sa OSA a SAS stali ochrannými autorskými organizáciami, ktorým sa priznali výhradné oprávnenia pri vykonávaní ochrany autorských práv. Tým sa upevnilo postavenie OSA a SAS. Súčasne zákon rozšíril princíp ochrany práv aj na práva výkonných umelcov, ako aj na majetkové práva a na právne oprávnenia výrobcov zvykových snímkov, rozhlasu a televízie. Novým výdobytkom pre sféru tvorivého umenia bolo tiež zriadenie kultúrnych fondov, ktoré mali za úlohu vytvárať priaznivé podmienky pre tvorivú činnosť a jej rozvoj.
Postupom času dochádza častejšie ku zmenám stanov v dôsledku socialistických zmien. Na Valnom zhromaždení 13. apríla 1957 boli stanovy SAS prispôsobené ustanoveniam zákona o ľudových družstvách a družstevných organizáciách.
Šesťdesiate roky sa nesú pre Československo v znamení dôležitých zmien. 11. júla 1960 bola schválená nová ústava, ktorá Československo deklarovala ako socialistický štát. V rámci deklarácie socialistického štátu dochádza postupne aj ku „socializácií“ resp. zoštátneniu viacerých inštitúcií, čo sa dotklo aj vtedajšieho Slovenského autorského sväzu (SAS). 8. decembra 1960 sa uskutočňuje mimoriadne valné zhromaždenie SAS, na základe ktorého predseda komisie Slovenskej národnej rady pre školstvo a kultúru zriaďuje 20. novembra 1961 so súhlasom vtedajšej vlády samostatnú socialistickú organizáciu na správu autorských práv k hudobným dielam.
Zmena názvu
Práve v tomto čase sa mení aj názov organizácie. Z pôvodného názvu Slovenský autorský sväz hudobných skladateľov, spisovateľov a nakladateľov, družstva (SAS) bol vytvorený nový názov, ktorý sa používa dodnes – Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam (SOZA). Zriaďovacia listina SOZA nadobudla účinnosť 1. januára 1962. Spolu so zriaďovacou listinou bol vydaný aj nový štatút SOZA, podľa ktorého bol SOZA rovnoprávna s českou organizáciou OSA pri výkone vnútroštátnej ochrany vo zverenej oblasti Slovenska. OSA však bol naďalej poverená celoštátnym výkonom medzinárodnej ochrany autorských práv pre Československo. V praxi to znamenalo, že SOZA zastrešoval výber autorských honorárov na území Slovenska a OSA vyberal pre slovenských autorov honoráre zo zahraničia. SOZA teda preberá všetky záväzky svojho predchodcu SAS a preberá aj ďalšie úlohy. Napríklad v období od 1. júla 1965 až do 30. júna 1969 bol SOZA v zmysle zákona o dani z príjmov z literárnej a umeleckej činnosti výplatným miestom a daňový strediskom zastupovaných a prihlásených autorov.
Postavenie SOZA sa však vo vnútroštátnom a medzinárodnom kontexte autorsko-právnej ochrany postupom času zásadne menilo. V roku 1968 sa na základe zákona o československej federácii č. 143/68 zverili otázky občianskoprávnych vzťahov, kam spadali aj autorskoprávne a im príbuzné vzťahy, do sféry právomoci národných republík. V praxi to znamenalo, že SOZA už neriešil otázky či spory týkajúce sa samotného autorstva a osobnostných práv autora, ale tieto záležitosti riešil už občiansko-právny súd. SOZA teda zastupovala autorov len v rámci ich majetkových práv.