Hudba, ktorú nazývame alternatívna, zažíva aktuálne na Slovensku dobré časy. Nahrávky sú umelecky aj technicky kvalitné, a nestratia sa v porovnaní so zahraničím. Internet a technológie otvorili brány novým spôsobom tvorby aj distribúcie hudby. Kým v deväťdesiatych rokoch bola alternatíva na okraji záujmu komerčných médii a vydavateľstiev, dnes pôsobí sebavedomo a profesionálne, a je napojená na globálne trendy. Má rôznorodé podoby, má svoju klubovú scénu, festivaly aj rádio.
O alternatívnej hudbe sa u nás začína hovoriť v osemdesiatych rokoch. Vtedy však všetko, čo malo nálepku alternatívne, bolo automaticky podozrivé a zakazované. V deväťdesiatych rokoch bola pre väčšinu vydavateľstiev a médií takáto hudba ekonomicky nerentabilná. Nahrať, spracovať a vydať nahrávku nemohol hocikto. Tieto posty strážili profesionáli, ktorých bolo treba zaplatiť, a to pri hudbe, ktorá nemala komerčný potenciál, nebolo jednoduché.
Zmena spoločenských pomerov v novembri ´89 umožnila nadšencom, amatérom chytiť sa nových príležitostí, a svojim odhodlaním pomáhali dobehnúť nedostatky oficiálnej kultúry. Aj preto je veľa slovenskej alternatívnej hudby z deväťdesiatych rokov robenej „na kolene“, prístupom DIY – urob si sám, čo je aj jedným zo znakov alternatívy po celom svete.
Na prelome tisícročí masový nástup internetu a digitálnych technogií zmenil od základov vydávanie a distribúciu hudby. Alternatívna hudba sa vďaka tomu dostala k väčšiemu množstvu poslucháčov. Internet priblížil neznáme, neobjavené skupiny, žánre, a zamiešal oficiálne scény s tými neoficiálnymi, čím poohýbal význam toho, čo je alternatívne a čo už nie. Technológie prinesli aj nové hudobné vplyvy: zvuky a postupy elektronickej hudby a hip-hopu, ktoré boli dovtedy považované za alternatívne, odrazu prenikajú do mainstreamu.
Alternatíva je aj dnes tekutý pojem, ktorého význam sa neustále vyvíja. Čo je to alternatíva?
Alternatívna hudba ako žáner sa ustálil na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. Bolo to v čase nástupu amerického alternatívneho rocku (Pixies, Pearl Jam), ktorý nahradil v popularite heavy metal.
Vo Veľkej Británii sa používa pojem indie. Indie je hudba, ktorá vychádzala od osemdesiatych rokov na nezávislých (independent) vydavateľstvách (4AD, Rough trade, Creation, Factory, Mute...) Pôvodne z núdze cnosť, keď oficiálne vydavateľstvá odmietali vydávať mladé kapely, posunuli tieto nezávislé značky kvalitatívne britskú hudbu o niekoľko svetelných rokov dopredu.
Alternatívna hudba sa vymedzuje proti hudobnému mainstreamu, proti oficiálnemu rádiovému a televíznemu popu. Alternatívna hudba nemá primárne komerčné záujmy. Ide o hudbu tvorivú, provokatívnu, novátorskú, takú ktorá sa nechce za každú cenu páčiť. Alternatíva môže byť umelecká, môže otvárať existenciálne otázky. Ide o hudbu, ktorá sa robí úprimne a nie z kalkulu, s čistotou v úmysloch a prístupe. Hovoríme o alternatívnom rocku, pope, ale aj hip-hope.
Orientáciu tu často uľahčuje príslušnosť k značke: k vydavateľstvám s kurátorovanou hudobnou dramaturgiou, ku konkrétnym klubom, festivalom, scénam, alebo aj internetovým komunitám, či playlistom.
História
O alternatívnej hudbe sa v našom prostredí začína hovoriť v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Aj predtým na Slovensku pôsobilo niekoľko osobností, ktoré kládli dôraz na kvalitu a umelecký zámer, a nie na páčivosť a uspokojovanie potrieb masového poslucháča. Na nich dodnes môžu stavať nové generácie, a vzhliadať k ním s hrdosťou aj po desaťročiach.
Dežo Ursiny a Ivan Štrpka sa pred nepriateľským režimom ukryli do svojho vlastného poetického sveta. Od konca šesťdesiatych rokov bol v našom priestore prítomný Marián Varga so svojimi projektami. Svojím umeleckým podaním a nie ľahko stráviteľnou hudbou určite nepatril do mainstreamu, ale kvalitou si získal poslucháčov naprieč rôznymi spektrami.
V Česku mali väčšiu tradíciu v alternatívnych žánroch, u nás bola situácia trochu iná.
Nálepku neželanej alternatívy mal hlavne punk. Ten sa hrával po bratislavských pivniciach už od začiatku osemdesiatych rokov, skupiny ako Ex-Tip a Zóna A boli radi, keď odohrali koncert, ktorý im násilne nezrušila polícia.
Ďalším exotickým žánrom u nás bol metal. Ten provokoval vizuálne aj hudobne, no väčšinou sa nepúšťal do spoločenskej kritiky. Aj preto mal od štátnej moci akýsi neoficiálny pardon, a príliš sa ním nezaoberali. Metal a punk sú špecifické, vyhranené, a pomerne do seba uzavreté žánre, ktorým sa v tomto texte podrobnejšie venovať nebudeme.
Štátna moc v minulom režime mala niekoľko spôsobov, ako kontrolovať hudbu, aby nekazila morálku mladým, a nešírila nepovolené myšlienky.
Každá kapela, ktorá chcela verejne vystupovať, musela mať za sebou prehrávky. Teda vystúpenie pred odbornou komisiou skladateľov a ideových úradníkov, ktorá kontrolovala nezávadnosť ich textov, skúšala ich z politických otázok a hudobnej teórie.
Organizovať nepovolené koncerty bol príliš veľký risk, a kapely ktoré chceli hrať, museli byť registrované, kontrolované, väčšinou prostredníctvom zamestnávateľov, v podnikoch a závodoch.
Prehrávky nakoniec absolvovali aj tí najväčší rebeli. Už predsa len neboli päťdesiate roky, kedy bol rock´n´roll považovaný za dekadentnú západnú hudbu. Taká Zóna A ich prvýkrát získala v roku 1987, a aj vďaka nim sa v roku 1989 dostali do rozhlasu aj televízie.
Vydať album, to bola úplne iná liga. Trh s nahrávanou hudbou malo na Slovensku pod kontrolou jediné štátne vydavateľstvo. Dostať sa do edičného plánu Opusu bol komplikovaný a zdĺhavý proces. Aj oficiálne uznaným umelcom kvôli byrokracii trvalo bežne rok, kým nahrávka vyšla. Bez Ladu a Skladu sa takto na príhovor Ladislava Snopka podarilo nahrať album, ale jeho vydanie bolo zastavené, a vyšiel až po revolúcii.
Autor: Peter Dolník